Na Jána (čo je v mesiaci jún) sme na kopcoch menších i väčších (na Oblaze, na Vrškoch, pod Sokolím atď.) pálili ohne. Bolo to vždy večer a pri ohni sa spievalo, niekde hrala aj muzika. Staršie ženy, ale i dievky išli v tento deň o polnoci (ak svietil mesiac) zbierať po medziach a lúkach rôzne liečivé byliny pre ľudí, ale aj iné – napríklad na „okadzovanie“ zvierat, hlavne kráv, keď málo dojili. Išlo o povery, ale ľud im vtedy ešte veril. Sám som raz svoju starú mať videl, ako „okadzovala“ dymom z týchto bylín kravu „Chovanu“, keď nám dávala málo mlieka. Pri tom ju žehnala a niečo hovorila, ale nerozumel som tomu. Takéto „okadzovanie“ dobytka sa robilo vždy počas Vianoc, presnejšie na Štedrý deň, a to ešte pred štedrovečernou hostinou. Pravda, v tom mojom detskom veku som sa aj ja veľmi zbožne díval na tento ceremoniál...
Stará mať nám tiež hovorila, že na Jána o polnoci sa „presúšajú“ poklady, ktoré sú zakopané v zemi. Pri „presúšaní“ vychádza zo zeme svetlo, akoby v zemi niečo horelo. „Učiteľ“ u Petrov nám to ešte dopĺňal tým, že tieto poklady zakopal Jánošík so svojimi zbojníkmi a len tomu sa ich podarí nájsť, kto bude robiť tak, ako robil Jánošík.
Keď som býval v osade Petrovia u starej materi, tak sme s chalanmi išli na Briežky (kopček v osade) v noci na Jána pozerať, či neuvidíme svetlo, kde by sa mali „presúšať“ poklady. Stará mať ani sestra nič nevedeli, lebo tie v noci na Jána zbierali po medziach a na „krížnych cestách“ liečive byliny a byliny na „okadzovanie“. My sme aj rôzne svetlá videli v brehoch okolo osád Staňovia, Meškovia, Belovia, lebo boli oproti nášmu kopčeku Briežky. Svetlá sme však videli i na Úboči alebo nad Oblazom. To sme boli úplne vo vytržení. Báť som sa nebál, ale pod vplyvom rôznych povier, ktorými nás dosť často ešte stará mama vychovávala, pociťoval som také nejaké zvláštne chvenie. Pravda, boli to svetlá lampášov ľudí, čo prechádzali z osady do osady a svietili si na cestu, alebo žien, čo hľadali byliny, či zapálenie si cigarety mládencom, keď išiel na „vohľady“, alebo z nich. Svetlo je vidieť veľmi ďaleko, a to i zapálenie hoci malej zápalky. Pravda, to som vedel až neskoršie. Vtedy som nemal toľko rozumu, pričom aj skutočnosť, že svetlá horeli na Jána v noci, na mňa pôsobila tak silno, že vôbec som to nepripisoval niečomu inému, len „presúšaniu“ pokladov, ktoré sú tam niekde na druhej strane v brehu, kde horelo alebo zablikalo svetielko.
V noci na Jána som málo spal. A keď som zaspal, tak sa mi len o pokladoch snívalo. Na druhý deň bolo veľa chválenia medzi chalanmi, čo v noci boli pozerať svetlá – ohne. Pravda, bolo dosť i „chválenkárstva“, lebo jeden chcel byť „lepší“ než ten druhý...
Terchová bola kedysi jednou z najchudobnejších obcí na Slovensku. O Orave sa hovorilo, že tam je len voda a skálie. To sa ale dalo hovoriť i o Terchovej, ktorá, hoci patrila do inej oblasti, ale susedila s Oravou, akoby bola do nej aj patrila. Človek by povedal, že i samotné meno dediny – „Terchová“ –, akoby tú „ťarchu“ ľudu nejako priamo vyjadrovalo. Do obce patrí, ako som už spomínal na inom mieste, niekoľko desiatok osád roztrúsených po kopcoch v Struhárňanskej a Bielopotockej doline, ďalej vo Vrátnej a inde. V týchto osadách (kopaniciach) bola bieda najväčšia. Na terchovských roliach sa ako tak urodili zemiaky, jačmeň, ovos, kapusta a už nič viac. Na kopaniciach však mnohokrát nedozrel ani ovos, pretože bol zaľahnutý snehom.
Za mojich čias bolo v Terchovej veľmi málo gazdov, čo mali páru koní, 3-4 kravy a 10-20 oviec. Väčšinou však boli len takí, čo mali iba jedného koňa, s ktorým furmančili, alebo iba jednu kravu, s ktorou i orali. Veľa bolo takých, čo mali len pár oviec alebo kozu, respektíve pár sliepok, od ktorých nikdy vajíčka nejedli, ale ich po 4 až 7 kusov za jednu korunu (podľa toho, aká bola sezóna) predávali kupcom „vajčiarom“, aby mohli v jeseni zaplatiť „porciu“ (daň z domu, pozemku, zvierat). No boli aj takí ľudia, čo nemali vôbec nič, len akú takú strechu nad hlavou. A takýchto bolo najviac...
Terchovci boli biedou nútení odchodiť z rodiska preč – do sveta za prácou. Takto odchádzali celé rodiny, jednotlivci z rodín. V Terchovej bolo málo takých rodín, ktoré sa ako tak mohli uživiť z „vlastného“. Väčšinou z každej rodiny niekto odchádzal za prácou do sveta. Chodilo sa do Francúzska, Belgicka, Rakúska, Ameriky, Budapešti a do Čiech. Veľa Terchovcov chodilo na krátke poľnohospodárske práce k bohatým kupcom do Turca, okolia Žiliny, v lete a počas jesene i na dolnú zem (Žitný ostrov). V letných mesiacoch sa chodilo na žatevné práce („vyžín“); za kosenie dostali ľudia obilie. Počas jesene to zas bolo kopanie zemiakov a za prácu dostali – zemiaky. Môj otec bol v Pešti a v Amerike, niektoré sestry vo Francúzsku. Ja som bol s niektorými sestrami za prácou v Čechách a v Rakúsku. Terchovci robili v zahraničí a v Čechách len tie najťažšie práce, či už v továrňach, baniach, lesoch, na pílach, v poľnohospodárstve...
Veľká bieda, ťažká práca na cudzom, ale i doma na svojom, tvrdý život, to všetko malo vplyv na formovanie povahy, charakteru Terchovcov. Sú to ľudia tvrdí, niekedy až drsní, a často používajú svoju šťavnatú terchovskú slovnú zásobu. Zároveň sú to ale ľudia veľmi dobrí, jeden druhému rád pomôže, dal by aj to posledné zo seba. Radi pracujú, a ako takí boli i vo svete, kde robili, uznávaní. Ja, pravda, hovorím len o tých starších, ktorých som poznal a poznám. Akí sú tí mladší, neviem posúdiť, ale verím, že takí istí...
Ján Hanuliak píše spomienky na Terchovú. Pozrite si jeho ostatné články.
Viac hostí pre Vaše ubytovanie v Terchovej!
- Sme najväčší ubytovací web široko-ďaleko v celej Terchovskej doline.
- Sme najnavštevovanejší informačný web celej Terchovskej doliny.
- Spolupracujeme s 94-imi ubytovacími zariadeniami z Terchovej a okolia.
- Celková kapacita našich partnerov je vyše 1895 postelí.
- Pridajte sa k nim aj Vy!
Komentáre k článku Rodný môj kraj /IV./
Pridať komentárK tomuto článku nie sú zatiaľ žiadne komentáre. Chcete sa vyjadriť ako prvý?