Pásky s terchovskou muzikou som mal so sebou aj vtedy, keď som pracoval v Moskve. To bolo vždy pre mojich známych, ktorí prichádzali do Sovietskeho zväzu a navštívili ma, veľké prekvapenie, keď som ich vítal terchovskou muzikou. V Moskve boli za mnou i niektorí z mojej rodiny (Alojz Cingel, syn mojej sestry Margity, bratranec Augustín Hanuliak a ďalší) a tí, keď som ich privítal terchovskou muzikou, mali od radosti slzy v očiach.
Práve terchovská muzika si toho najviac zachovala z minulosti, ešte z dávnych čias. Pravda, husle aj basa sú dnes krajšie spracované, lepšie ladené, ale spôsob hry a jej ráznosť ostala. Práve ráznosť dáva našej muzike tu zvláštnosť oproti ostatným. Muzikanti boli tiež vždy najlepší speváci, lebo pri hraní aj spievajú. Oni majú veľkú zásluhu na tom, že sa zo starých čias uchovalo toľko piesní o zbojníkoch, jánošíkovcoch, o biede, ale aj o láske a radosti Terchovčanov. Ja si ešte pamätám, keď muzikanti spievali: „...Terchovskí zbojníci na Kriváni stoja, píšu zemepánom, že sa ich neboja...“ Dnes už sú niektoré slová tejto piesne pozmenené (prispôsobené iným časom).
Každý Terchovčan, či už muž alebo žena, keď počuje zahrať terchovskú muziku, tak sa v ňom hneď rozohrajú všetky žilky, nohy drpčia, chceli by tancovať. A keď mládenec dievku v tanci vyzvŕta a privinie k sebe (pravda i ženatí môžu, ale len keď ich vlastná žena nevidí, ináč je to riskantné), hneď sa lepšie cíti; je, ako sa hovorí, v „siedmom nebi“. Kedysi za mojich mladých čias muziky hrali najväčšmi v stodolách, tancovalo sa na holomnici v humne. Po kopaniciach, ale i v obci, mimo krčmy, nebolo iného miesta, kde by sa mohlo tancovať. A v krčmách boli muziky len na Štefana (27. 12.), na koniec fašiangov a na Veľkonočný pondelok; to organizovali krčmári. Na tejto muzike sa chcel každý aj ukázať, najmä v pijatike, a na tom práve krčmári zarobili. Ono totiž, aby mládenci neboli veľmi opití, sa riedilo víno, pálenka, nedolievalo pivo a podobne. Krčmári takýmto spôsobom už vtedy „chránili zdravie“ spoluobčanov, ale hlavne pamätali na svoje vrecko...
U nás, keď chceli mať muziku, sa hovorilo, že „postavime muziku“. Na muzikách sa nevyberalo vstupné, ale ten, kto si chcel pri tanci zaspievať, musel dať, teda zaplatiť niečo muzikantom; peniaze hodil do basy. Musel zaplatiť tak chlap, ako i žena. Každý si chcel zaspievať a niektorý aj ukázať sa, preto dal do basy viac, než druhý. Muzikanti tak niekedy zarobili dosť peňazí. Inokedy zas práve piesňami napadali mládenci svojich protivníkov-sokov, keď mali záujem o jedno dievča. A tak sa medzi mládencami strhávali bitky!
Či už hrala muzika v krčme, alebo v humne, nikde tam mládenci či dievky nesedeli – nebolo miesta. Pri jednej stene (alebo v humne u vrát), na vyvýšenom mieste, na nejakej lavici sedeli muzikanti, čo hrali. V jednom rohu krčmy bol šenk, v druhom stáli mládenci, v treťom dievky a vo štvrtom, keď to bolo v zime, nejaké železné kachle. Do tanca sa nepozývalo poklonou pred tanečnicou s oslovením: „Smiem prosiť?“, ale zavolaním smerom k dievkam: „Mariša (alebo Hana....), poď!“ Nikdy sa nehovorilo Marienka, Anička – to by boli dievky nezniesli. Keď volal mládenec dievku, obyčajne ju zavolal tak, že ju, vyvolenú k tancu, vyhľadal očami, potom zvolal jej meno a ešte aj rukou ukázal, že ju volá. Často sa ale stávalo, že ak volal mládenec, za ktorým dievky bláznili, tak išli všetky Mariše, Hany a iné. No i tak bolo, že ak volal nejaký babrák, ktorý vypadal a choval sa tak, ako Kroner, keď hral Kuba, tak nešla ani jedna. Dievky veľmi pozorne sledovali mládencov a ak videli, že sa chystá volať niektorú z nich nejaký „Kubo“, tak sa obrátili a nepočuli nič, nijaké volanie. Po tanci išiel zase každý na svoje miesto, do svojho rohu; dievky k dievkam, mládenci k mládencom. Žiadne odprevádzanie, nijaké ďakovanie za tanec! Samozrejme, ak však tancovali spolu takí, čo si do oka padli, tí sa už počas tanca na niečom dohovorili... Keď netancoval mládenec, nič sa nedialo, keď ale dievku v priebehu tancovania viackrát nikto do tanca nevzal, utiekla od muziky s hanbou domov. Potom aspoň počas troch dní bola terčom ohovárania, kým sa nestala nejaká iná udalosť, o ktorej sa dalo hovoriť, „klepať“. A na dedine je takýchto udalostí stále dosť.
Vždy okolo krčmy alebo humna, keď tam hrala muzika, stálo veľmi veľa žien a detí, chlapov menej. Matky si išli pozrieť svoje dcéry (aj synov, ale to museli tak, aby ich syn nevidel), ako sa držia, či mládenci za nimi pozerajú, a ktorí. Stávalo sa, že ak mať zbadala, že dcéra sa akosi najviac „motá“ s mládencom, ktorý matke nepasoval, tak dcéru zobrala z muziky domov...
Keď bola muzika u Chvasteka (na Štefana alebo Silvestra), tak stoly sa dali do strednej a zadnej izby (postele boli už vypratané von). Tam bol „bál“, tam sa bavilo „terchovské pánstvo“ – žandári, učitelia, učiteľky, niekedy i notár. Tam im tiež hrali terchovskí muzikanti, ale nie terchovské. Hrali valčíky, tangá (neviem, či iné vedeli). Veľmi im to nešlo, ale keď „terchovské pánstvo“ niečo vypilo, stačilo aj to. Keď vypilo viac, tak išlo tancovať terchovské, a keď vypilo ešte viac, tak sa i bilo ako Terchovci... Raz som videl, ako sa žandári bili medzi sebou, až ich musel krčmár Chvastek za pomoci ďalších od seba odtrhávať.
Ján Hanuliak píše spomienky na Terchovú. Pozrite si jeho ostatné články.
Viac hostí pre Vaše ubytovanie v Terchovej!
- Sme najväčší ubytovací web široko-ďaleko v celej Terchovskej doline.
- Sme najnavštevovanejší informačný web celej Terchovskej doliny.
- Spolupracujeme s 94-imi ubytovacími zariadeniami z Terchovej a okolia.
- Celková kapacita našich partnerov je vyše 1895 postelí.
- Pridajte sa k nim aj Vy!
Komentáre k článku Rodný môj kraj /II./
Pridať komentárK tomuto článku nie sú zatiaľ žiadne komentáre. Chcete sa vyjadriť ako prvý?