Spisovateľ Stephen King raz povedal: „Ak sa chcete stať spisovateľom, musíte na rozdiel od ostatných robiť dve veci: veľa čítať a veľa písať. Pokiaľ viem, nedá sa tomu vyhnúť a žiadna skratka neexistuje.“ Spisovateľom a čitateľom je prakticky celý život, renomovaní predstavitelia literárnej kritiky jeho každé nové dielo oceňujú. Podľa nich má pôsobivé jemne poetizujúce videnie a jeho prózu sprevádza nádherný jazyk. Anton Lauček.
1. Pán Lauček, do literatúry ste zabŕdli už ako sedemnásťročný. Čo primälo sotva dospelé chlapča literárne tvoriť? Bolo to azda magické liptovské prostredie a život v Černovej odkiaľ pochádzate?
Na strednej škole ma ničila matematika, chémia, fyzika a deskriptívna geometria. Musel som sa to bifľovať, hoci ma nikdy tieto predmety nezaujímali a doteraz mi žiadny nebol treba. A keďže sa vtedy niekde v tlači objavila informácia o súťaži vypísanej bratislavskou televíziou – išlo o námet na televízny film alebo inscenáciu pre deti a mládež – z nudy som na hodine chémie napísal niečo ako dve kratšie poviedky. Podarilo sa mi vyhrať cenu, televízia môj námet aj odkúpila a po dlhšej spolupráci s dramaturgom, ktorého mi pridelili, vznikla televízna inscenácia s názvom Benedikt. Ako sedemnásťročný som do televízie na konzultácie s dramaturgom hrdo chodil, viete si predstaviť. Tam ste na chodbách stretávali ľudí z televízneho vysielania veľmi známych a populárnych. Paráda pre takého chalana. Povzbudí ho to, aby neprestal písať. Vtedy sa rodiaca inscenácia mala korene v mojom detstve. Ak vyrastáte na dedine v Liptove, nasávate do seba myslenie človeka, pohybujúceho sa v prostredí drsnej krásy liptovských hôr a lúk, chodíte kosiť, prespávate v senníku, vstávate na brieždení a tam vysoko sa rozháňate kosou a mokrý od rosy a potu čakáte iba, kedy vás pohladí slnko. Chcel som do inscenácie dostať ľudí, ktorí ma obklopovali doma v Černovej – ich charaktery, typický spôsob vyjadrovania sa, zvyky, spolužitie s prírodou. V príbehu o starom otcovi a jeho vnukovi stvárniť ten nádherný oblúk porozumenia medzi najstaršou a najmladšou generáciou ponad neporozumenie tej strednej, racionálne uvažujúcej a konajúcej. Neskôr po odvysielaní sa mi podarilo Benedikta prepísať do väčšieho novelistického útvaru, ktorý vyšiel knižne pod názvom Pierko iba ľahučko prichytené.
2. Inscenácia Benedikt bola odvysielaná v roku 1974, no údajne sa v nej objavila istá „provokácia“… Okrem iného – Vaše dielo je bohaté na prozaické slovné útvary i odborné publikácie. Ktorá z Vašich kníh má pre Vás najvyššiu hodnotu a prečo?
Inscenácia mala od začiatku problémy. Niekto z vtedajších cenzorov v televízii ju po odvysielaní zakázal, pretože podľa neho z mentality postáv, ktoré tu vystupovali, bolo cítiť, že sú nábožensky založené. Hoci v dialógoch nebolo ani slovo, ktorým by mohol svoje tvrdenie podložiť. Ale viete, vtedy to tak fungovalo, cenzor musel dokazovať, že je ostražitý a bojuje proti náboženským „prežitkom“. Nebol som jediný autor, ktorého takto zakázal. Zvláštnou náhodou potom ten človek do roka zomrel (zrejme ho v pekle potrebovali) a inscenácia sa dočkala viacerých repríz. A čo sa týka mojich knižiek – to ako keď by musel povedať rodič, ktoré dieťa je mu najmilšie. Tie ostatné by sa cítili ukrivdené. S každou som sa natrápil a texty aj desaťkrát prepisoval. Ja posúdenie nechám na čitateľa a poteší ma každý ohlas. Moja emailová adresa a telefónne číslo je podobne ako u ostatných učiteľov našej školy sprístupnená na internete. Takže sa stáva, že mi niekto úplne cudzí napíše, prípadne zavolá. Väčšinou je komunikácia s dotyčnými veľmi príjemná. Raz sa stalo, že mi nejaká dôchodkyňa vyčítala jeden vulgarizmus v románe Keď lastovičky nemôžu lietať. Ja sa vulgarizmom vyhýbam, ale tam som ho musel použiť. Snažil som sa jej vysvetliť okolnosti, nedala si povedať. Nuž som ju odkázal na Bibliu: „Čistému je všetko čisté“…
3. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobíte na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zároveň tiež hosťujete na literárnych besedách po celom Slovensku a propagujete čítanie. Je odovzdávanie vedomostí, písanie a čítanie tou najlepšou symbiózou Antona Laučeka?
Ak má človek rád literatúru a živí sa tým, že sa o krásu a múdrosť v nej obsiahnutú môže deliť so svojimi študentmi, potom sa do roboty teší a neberie ju ako povinnosť slúžiacu na živobytie. Počas posledných dvoch rokov som absolvoval viac ako dvesto besied spojených s autorským čítaním v rôznych mestách Slovenska a aj za hranicami. Nedávno som bol v Dunajskej Strede na slovenskom gymnáziu, v najbližších dňoch mám ísť do Žiliny, Bratislavy a do Levoče. Na všetky tieto akcie mám príjemné spomienky. Obyčajne sa tam schádza veľmi vnímavé obecenstvo, a najmä mládež. Snažím sa ich vždy presvedčiť, že čítať sa oplatí. Kvalitná beletria učí, podobne ako rozprávky učia tých najmenších, veľmi nenásilne čo je dobro a čo je zlo, čo je krása a škaredosť, učí láske a úcte k ľudskej bytosti, súcitu, tolerancii, pochopeniu, dáva nám vedomosti z histórie a súčasnosti, ako svetielko v nej prebleskuje nádej, snaží sa nás robiť lepšími. Ak presvedčíte čo len jedného z prítomných, že kvalitná kniha je ozaj najlepším priateľom človeka, nebolo márne to stretnutie.
4. Z médií sa k nám denne dostávajú lapsusy našich politikov, ktorí hrdo oslavujú všetko národné, no občas ani nepoznajú meno autora slovenskej hymny. Zaujímal by ma Váš názor, či je teda pravdou, že národ má takú vládu ako si zaslúži.
Ako odpoveď na otázku by som citoval úryvok z jedného môjho textu uverejneného v Iba tak. Text má názov Čo na to Andrej Hlinka?
Ak by sa Hlinka stretol v súčasnosti s nejakým naším politikom, ktorý sa jeho menom vehementne oháňa a bije sa v prsia tvrdiac, že bojuje za národ, spýtal by sa:
“Ty si skadiaľ zobral obrovské majetky? Stámilóny sa za pár rokov statočnou prácou nadobudnúť nedajú. Musel si niekoho okradnúť. Maďari to neboli, čiže si okradol iba tento nešťastný národ, ktorý aj vďaka tebe svoj dvojitý kríž ťažko nesie. Takže nerozprávaj, že chceš ísť do parlamentu a do vlády, aby si bojoval za práva Slovákov. Bojuješ v prvom rade za seba. Aby si ďalej raboval, aby si mal prístup k zákonodarnej moci a prijímal také zákony, ktoré by bránili preukazovanie pôvodu tvojho pokútne nadobudnutého majetku. To je tvoj prvoradý záujem, inšie nič.”
Andrej Hlinka, keby žil, bol by zrejme prvý na rane, koho by sa naši politici snažili umlčať.
Pre normálne uvažujúceho človeka je nepochopiteľné, že čím viac nejaká strana kradne, tým je u Slovákov populárnejšia spolu so svojimi predstaviteľmi. Veríme zlodejovi, ktorý vždy najhlasnejšie kričí „Chyťte zlodeja!“ No zrejme tak nám treba. Vyzerá to naozaj tak, že dvojitý kríž, čo máme v znaku, si budeme niesť hlavne kvôli vlastnej hlúposti.
5. Publicista a milovník literatúry Dado Nagy raz povedal, že pri čítaní niektorých kníh doslova trpí, pretože ho vyslovene nebavia. Po čom by ste nesiahli Vy a naopak – čo by ste si prečítali aj niekoľkokrát?
Priznám sa, že som sklamaný z prevažnej väčšiny knižných titulov, ktoré u nás vychádzajú v mnohotisícových nákladoch. Ide napríklad o rôzne „danielovky“ a „rosamundovky“ alebo o knihy presýtené hrubosťou a násilím; okrem nich sa objavujú rôzne publikácie, ktoré píšu moderátorky aj skrachovaní politici, plné klebiet, tárania, ohovárania…. To všetko je určené čitateľom, ktorí sú mentálne dosť pozadu – čiže tým ťapnutým. Mohutne to čítajú – ale nerastú. Iba viac osprostievajú.
Ja osobne obdivujem severskú literatúru – napríklad knihy Selmy Lagerlöfovej. Napríklad jej Cisár z Portugálie alebo Povesť o panskom sídle, to je krásna a mohutná literatúra, keď ju čítate, prechádza vám dušou niečo nádherné a nedefinovateľné. Alebo Cronin a jeho Kľúče od kráľovstva. Také knihy vás zdvihnú z blata a pohladia. Veľmi to potrebujeme.
6. Momentálne vychádza Váš súbor krátkych príbehov Iba tak – Výber. Sú to humorne ladené postrehy napísané sviežim a duchaplným štýlom. Zároveň sú akýmsi zrkadlom ľudskej duše. Aké máte plány do najbližšej budúcnosti? Literárne ste už spracovali biskupa Jána Vojtaššáka i Andreja Hlinku. Ďalšia osobnosť do tretice?
Knižky Iba tak majú trochu netradičný formát – 15 x 15 cm. Dajú sa schovať do vrecka a kedykoľvek otvoriť. Či už vo vlaku, alebo keď stojíte v rade, alebo sedíte v čakárni. (Alebo z nich môžete čítať frajerke na rande.) Ide skôr o publicistické texty prevažne humorne alebo i vážne ladené. Hlavne z nich čítam na besedách, lebo sú krátke a nechcú unaviť alebo zunovať poslucháča. Vyšli tri diely, pre každý vybral výtvarník prírodnú farbu na obálku. Prakticky okrem poslednej knihy sa už minuli, dokonca aj ďalší náklad. Tak som vydal nedávno výber zo všetkých troch dielov, plus niečo predtým nepublikované. A vyzerá to, že sa mi v počítači zbierajú nové texty – občas nejaký nový napíšem. Uvidím neskôr, čo s nimi. Čo sa týka knihy o nejakej osobnosti, ozaj neviem. Na Katolíckej univerzite Petra Pázmányho v Piliscsabe ma nahovárali napísať román o kardinálovi slovenského pôvodu účinkujúcom v Ostrihome Alexandrovi Rudnayovi. Lenže…V takom prípade musíte ísť na miesto jeho pôsobenia, trochu tam žiť, nasať atmosféru, hrabať sa v archívoch… Na to treba čas aj prostriedky. V súčasnosti sa venujem hlavne odbornej literatúre a píšem skriptá pre svojich študentov.
Ukážky postrehov Antona Laučeka z knihy Iba tak:
Mama Berta
Istá pani moderátorka sa novinárom posťažovala, že na Slovensku vôbec nemôže dostať kabelku, akú by na spoločenskú príležitosť k šatám potrebovala, preto musela letieť do New Yorku a za ťažké desaťtisíce ju tam kúpiť. Aj manželky a milenky našich pánov pri korytách nie sú spokojné s krajinou, ktorú ich manželia rabujú, a objednávajú si šaty až z Paríža. A patrične o tom na všetky strany vytrubujú. (Nech národ, tá čvarga, zíza, čo trápi “smotánku”.)
V susednej obci býva mama Berta. Nechodí vyobliekaná ako pani moderátorka, ktorá sa, hoci má už dospelé deti, ukazuje vo vypasovaných nohaviciach a vysokých čižmách, vymódená ani dvadsaťročná. (Tu by sa hádam patrilo obstarožným “celebritám” pripomenúť básničku Chcela stará mladou byť/ škrabala si kefou…./ Damo šúchaš, darmo drieš/ stará mladou nebudeš!/ ) Mama Berta chová totiž šesť detí, o ktoré sa musí starať, z toho jedno postihnuté, manžel ju opustil a neplatí na svojich potomkov výživné a ešte sa aj s bývalou ženou súdi o dom. Nevlastní postavu manekýnky, trochu kríva a chýba jej väčšina zubov, lebo nemala čas ani peniaze, aby si dala opraviť skazený chrup. Tá žena pracuje, nezarába veľa, no usiluje sa, aby jej deti navštevovali školu čisté, aby sa učili, verili v Boha, aby mali, čo potrebujú. Sú to múdre a skromné deťúrence. Ich mamu obmedzuje presný rozpočet na každý deň a katastrofu pre ňu znamená každý nečakaný výdavok. Oblečenie na seba si nekupuje, v jednej sukni a vyšedivenom kabátiku chodí desať rokov. Mnohí spoluobčania sa jej za chrbtom vysmievajú, v ich očiach je nerozumná.
O tejto žene a jej podobných v televízii alebo v rozhlase nikdy nič nepočuť. Mama Berta v živote nenavštívila Londýn, Paríž a New York. Nekradne a nezhŕňa, nezháňa milencov, nepodrezáva svoje deti, netýra ich, nerobí škandály, nevytŕča sa, teší sa z drobností a jediným jej bohatstvom sú v statočnosti a k statočnosti vychovávaní synovia a dcéry.
A my? Žijeme vedľa nej a nechápeme, že práve ona je ten spravodlivý, bez ktorého, ako vraví príslovie, nemôže byť dedina. Ani mesto. Ani celá naša zem. Tak tvrdí Solženicyn.
Za peniaze, ktoré stála “americká” kabelka, by mama Berta uživila svoje deti celý rok. A pani moderátorka a jej podobné? Konečne môžu s tými svojimi kabelkami behať po hlavnom meste ako kravy so zvoncom.
Biskup
Istý náš pán biskup cestoval cez malú dedinôčku. Niečo predtým zjedol, ale mu “nezapasovalo”, lebo dostal bruchabôľ. Požiadal preto šoféra, aby zastavil pri jednej chalúpke, že si odskočí. Vošiel veľkou drevenou bránou do dvora a z domu hneď vybehla tetuška v sukniach, čo sa robí, čomu môže vďačiť za návštevu cirkevného kniežaťa.
“Len mi, teta, pekne vás prosím, ukážte, kde máte záchod, ale friško, lebo už dlho nevydržím!” prosil biskup.
Tetuška sa vydesila.
“Otec biskup, tam nemôžete! Veď my chodíme len do obyčajnej drevenej latríny tuto za maštaľou!”
“To je jedno,” súril kňaz. “Pôjdem, lebo už nevydržím!”
“Ja vás dnu nemôžem len tak pustiť,” zdráhala sa ženička. “Musím to tam najprv pripraviť.”
Nedala si povedať, a tak neďaleko hnojnej jamy prešľapujúci biskup bol iba svedkom, ako sa tetuška premáva z domu do záchoda a nazad. Zakaždým čosi niesla pod pazuchou.
Keď nedočkavého do búdky s vyrezaným srdiečkom konečne pustila, onemel. Vedľa diery horeli dve sviečky a nad nimi ovísal zo záclon spravený baldachýn.
Šofér nevyzradil, ale niektorí tvrdia, že po tomto pohľade otec biskup už záchod nepotreboval…
Václav Bobáň píše články, úvahy nielen na terchovské témy. Pozrite si jeho ostatné články.
Odoberajte novinky z Terchovej e-mailom!
- Každý pondelok ráno dostanete výber noviniek z Terchovej.
- Výber pozostáva z noviniek všetkých stránok, ktoré sa týkajú Terchovej.
- Nikdy vám nepošleme nevyžiadanú poštu, môžete sa kedykoľvek odhlásiť.
Komentáre k článku Dobrá kniha vytiahne z blata a pohladí - dnes to veľmi potrebujeme
Pridať komentárK tomuto článku nie sú zatiaľ žiadne komentáre. Chcete sa vyjadriť ako prvý?